Gabriel Daucourt

Rodina:

Povaha:

Žil s rodinou v krásnom sídle pri hraniciach Francúzka. Usadlosť, krásna a vznešená. Aká jeho rodine prináležila, mal 18 rokov, jeho sestra? Dávno žila so svojím mužom mimo ich usadlosť, čo ju ušetrilo osudu ktorý sa na jej súrodencov i na samotného Gabriela chystal. Jeho otec starý muž, no mal nesmiernu slabosť na krásne ženy, jedného večera, k nim domov dotiahol cudzinku Katharine, nádherná žena s vlasmi čiernymi ako samotné havranie perie, oči, farby smaragdov a pleť biela ako porcelán čistá, očarujúci úsmev. Bolo to niečo čo i jeho mladým očiam sa páčilo, no kto by tušil že ich hosť, v priebehu pár hodín, sa pohostí aj sám no nie? Upírka bez zaváhania zabila jeho otca a i matku, pohostila sa, nakŕmila, Gabriel, mal tú česť a videl to. Chcel ísť za svojimi bratmi. No nemal ako utekať, sledovala ho s úsmevom a teplou krvou jeho rodičov na svojich perách. Tej sa jeho tvár zapáčila tvár ktorá videla krásu v tej jej napriek krvi, nemal strach ale zvedavosť a keď sa dostal k jej rukám, zabudol i na ten okamih na bratov. Chcela si vziať jeho krv, no on sa nebránil, vzdal sa tej ľudskosti, toho strachu, odovzdal sa jej. A ona? Ho nezabila, ponúkla mu svoju krv a započala jeho nový život, zo sídla jeho rodiny si spravila vlastný domov. Jeho bratov zavrela, len za jediným účelom sa o nich starala a rozmaznávala ich, aby sa nimi Gabriel nakŕmil, vlastnými bratmi. Preto keď naposledy vydýchol ako smrteľník, bol to moment kedy túžil po akejkoľvek krvi a ona si ho chovala, ako zábavku. Nechala ho nech zabije vlastných bratov, nakŕmi sa, nosila mu ďalšie obete a hýčkala ho. Dalo by sa to nazvať láskou? Asi ťažko pretože nebol moment kedy by jej srdce poskočilo, mŕtve.  No učila ho lovu, učila ho bojovať no on? Niekde vnútri ju nenávidel, za to čo sa stalo s jeho bratmi no nedokázal sa ovládať.  Zabíjal všetko čo mu doniesla, a pomaly sa zlepšoval, jeho cit, chladol, jeho inštinkt silnel, jeho chuť po krvi ostala jediná živá. 

A až keď sa stal plnohodnotným upírom, ktorý zvládal svoj smäd ako mal, jeho pani, stvoriteľka mu dala to po čom ako smrteľník túžil. Svoje telo. Myslel že bude niečo cítiť, čokoľvek no nebolo to nič viac ako rozptýlenie, príjemné no prázdne. Každý deň, za zatemnenými oknami, po noci plnej lovu. Vždy, no v ňom nebolo nikdy viac ako prázdnota. Jedného dňa, vracal sa z lovu, keď došla i ona, žiaľ nad ránom vychádzali prvé slnečné lúče a s nimi došla i ona spálená koža, volajúc po jeho pomoci, pomohol jej dnu, smädnej, plnej zranení, napadli ju lovci podarilo sa jej ledva utiecť, De Moeur... Lovci ktorých meno si bude dlho pamätať, dali mu slobodu. Ako? Konečne videl v jej očiach to čo možno ona v jeho v prvý deň, istú slabosť, namiesto ďalšej pomoci ktorú chcela. S úsmevom na perách jej preťal srdce. A následne ušiel. 

Ak by sme sa mali dostať k jeho prítomnosti, bohatý, žije v svojom vlastnom sídle neďaleko hlavného sídla Severného klanu. Bol skôr samotár a jeho povaha, stále samotárska je, no ako sa vraví i v jednote dokáže byť sila. A on si jednotu zabezpečil, práve s nimi. Pomáha, miluje spoločenské akcie no na druhú stranu. Má veci ktoré nechce aby zaujímali niekoho iného. 

Má slabosť na krásne ženy, ľudské, zabezpečuje im bezpečie, ochranu pred upírmi, tvorí si svoje vlastné háremy, ochraňuje ich, baví sa s nimi a nedovolí nikomu sa s nimi hrať kým ho bavia, no nezabudnite, je upír ťažko si nejaká získa jeho priazeň či ho zaujme na viac ako len krátky čas a vtedy, sa z nej nestane nič viac ako len večera či obed. Miluje hry a riskovať, zabíjať a baviť sa, napriek tomu že nosí často úsmev na perách, neprežíva nejaké nadšenie. 

Viac ako čokoľvek iné neznáša keď sa okolo neho motajú novorodený upíri. Nedokáže ich vystáť. A to neraz viedlo k tomu že nejakého napadol, nemá rád keď ho niekto nerešpektuje no sám čas od času dokáže pochopiť autority, no jeho hračky sú jeho.